Pozeral som sa presne do 19.03, vtedy som zdvihol telefón a zavolal som žene, ktorú som miloval tri roky, desať mesiacov a dvadsaťdeväť dní a ktorá mi pred ôsmimi dňami a dvadsiatimi dvoma hodinami dala kopačky a zlomila mi srdce ako energická pinata. Dohodli sme sa, že zavolám o siedmej, ale počkal som ešte tri minúty, aby som jej dal najavo, že už mi nerozkazuje.

Obor ako vždy vyložil pred Endera na stôl dva obrovské poháriky, ktoré mu siahali po kolená. Ako vždy bol každý z nich naplnený inou tekutinou. Počítač bol dosť dobrý na to, aby sa tekutiny nikdy neopakovali, aspoň si nepamätal, že by sa to stalo. Jedna tekutina v tento deň vyzerala ako hustá smotana. Druhá syčala a penila. „Jedna je jed, druhá nie,“ povedal Obor. „Uhádni a ja ťa vezmem do Krajiny rozprávok.“

Kurwapitcha. Stojím na nesprávnom hraničnom priechode. Ale smerové tabule ma na Mostar vedú tadiaľto, diaľnica vedie tiež tadiaľto, takže nič sa nedeje, nejako už trafím. V najhoršom prípade zastavím niekde pri predavačke ovocia, ktorých je vedľa tunajších ciest plno, a opýtam sa na cestu. Zoberiem formulár, vytiahnem z košele prepisku, škrtnem Metkovič a začnem písať: Bi...a...č? Tak to povedal? „Ne!“ zhúkne na mňa colník ako generál na mimoriadne tupého desiatnika. „Ne tak! Prepisati!“

Vrátnička sa vrátila. „Pane... pane?“ Bezradne stála pri zadných dverách sanitky, kde ešte predpár sekundami parkovalo biele auto. „Kde je vodič, čo priviezol tú dopravnú nehodu?“ spýtala sa sestrička. Vybehla hneď za vrátničkou. „Ešte pred chvíľkou bol tu,“ vrátnička bezradne rozhodila ruky. „Prečo?“ „Ten chalan práve zomrel a nie je to len dopravná nehoda.“

V rokoch 1913 a 1914 žil v Bielom Dunajci, obci na poľskej strane Tatier, istý Vladimir Iľjič Lenin. Pracoval tam, agitoval a dokonca v ňom chcel založiť aj stranícku školu. Mali sa v nej vzdelávať budúce kádre, lebo revolúcia mala najprv zvíťaziť a potom sa šíriť. Vladimir sa počas svojho pobytu údajne často zdržiaval v miestnej krčme a za túto skutočnosť si v neďalekom Poronine vyslúžil sochu a múzeum; v roku 1970 sa ho členovia podzemnej skupiny Ruch pokúsili podpáliť. Ich plán deň pred realizáciou ktosi prezradil a jeden z nich skončil vo väzení. Múzeum už neexistuje.

„Ellen, čo má toto všetko znamenať?“ dožadovala sa vysvetlenia Hannah, keď nazerala do môjho auta. „Prečo berieš rybárske sieťky? A siete na motýle? Načo nám budú?“ „Nuž, čo ak nájdeme jazierko, v ktorom by deti mohli objavovať nejaké zaujímavé veci? Alebo slnečnú lúku, na ktorej budú môcť voľne pobehovať a naháňať motýle?“ vysvetlila som. „Nemyslím si, že na území Národného fondu môžeš chytať motýle. Alebo niečo loviť v jazierkach. Sú tam samé ohrozené mloky a iné zvery, nie? A naozaj potrebujeme prútené piknikové koše?“ „Áno.“ „Ale koše – množné číslo, Ellen? Prečo ich máš toľko?“

Stratená v myšlienkach si Coco prešla rukou po vlasoch. „Nehovorím, že Eau de Chanel by nebol dobrý nápad. Božemôj, veď to bol Boyov návrh – ako by to nemohlo byť úžasné? Ale nemôžem to urobiť. Dokážem navrhovať klobúky a šiť šaty, ale o práci parfuméra nemám ani najmenšiu predstavu. Je to zvláštny, veľmi zvláštny predmet. Sama to nedokážem a nepoznám nikoho, kto by ma v tejto veci mohol podporiť. Tejto osobe by som musela bezvýhradne dôverovať. Boy by mi bol pomohol, no už tu nie je, aby so mnou spolupracoval a zistil, aká by mala moja vôňa byť.“

Dlho sa pozerala na obraz, potom vzala do ruky štetec a pokračovala v práci na pozadí, ktoré tvorila len obloha s bielymi oblakmi, ale myšlienkami bola s Fridami na plátne. Tú sú dve ženy, ktoré v sebe zjednocujem, pomyslela si, keď na plátno jemne nanášala bielu farbu. Ženu, ktorá chce žiť, ako sa jej páči, a ženu, ktorá nesie bremeno tradície a histórie. Mala pocit, akoby jej v hrudi prudko mával krídlami veľký vták, akoby jej srdce malo vyskočiť z hrude. Bol podobný pocitu, ktorý ju prepadol, keď opäť v mysli počula Diegove slová, to jediné slovo, ktoré zmenilo jej život. Štetec sa zastavil vo vzduchu. Musí sa sústrediť na obraz, maľovať, musí sa nájsť v dvoch Fridách na plátne, pretože sa sama sebe stratí.

Irena prišla k bráne geta práve včas, aby Ale podala masti. Odvtedy sa tam schádzali každý večer. Občas s nimi bol aj Alin kolega, lekár a mikrobiológ Ludwig Hirszfeld. „Spočiatku som si mohla nosiť veci zvonku,“ zašepkala jej Ala, zatiaľ čo sa zástup stále približoval k strážam. „ale je to čím ďalej, tým ťažšie. Včera mi zhabali sladkosti, ktoré som kúpila dcérke.“ Irena sa opýtala na Ewu a dozvedela sa, že sa vrhla do práce s deťmi v gete. Typická Ewa. Snaží sa pokračovať ako predtým.

„Upíri...?“ zopakoval napokon Michal a znovu začal cúvať ku schodisku, aby sa dal na útek tak, ako to plánoval predtým, než mu Nia oplieskala hlavu o stenu. Bol ochotný pripustiť, že existujú mimozemšťania a že občas prilietajú na Zem, aby sa pozreli, ako sa tu ľuďom darí. Kdesi mimo civilizácie v Himalájach by teoreticky mohol žiť aj yeti, prípadne v Škótsku lochnesská príšera. Ale upíri?! A ešte na Slovensku?!