Ondrej Sokol
Kurwapitcha. Stojím na nesprávnom hraničnom priechode. Ale smerové tabule ma na Mostar vedú tadiaľto, diaľnica vedie tiež tadiaľto, takže nič sa nedeje, nejako už trafím. V najhoršom prípade zastavím niekde pri predavačke ovocia, ktorých je vedľa tunajších ciest plno, a opýtam sa na cestu. Zoberiem formulár, vytiahnem z košele prepisku, škrtnem Metkovič a začnem písať: Bi…a…č? Tak to povedal?
„Ne!“ zhúkne na mňa colník ako generál na mimoriadne tupého desiatnika. „Ne tak! Prepisati!“