V rokoch 1913 a 1914 žil v Bielom Dunajci, obci na poľskej strane Tatier, istý Vladimir Iľjič Lenin. Pracoval tam, agitoval a dokonca v ňom chcel založiť aj stranícku školu. Mali sa v nej vzdelávať budúce kádre, lebo revolúcia mala najprv zvíťaziť a potom sa šíriť.
Vladimir sa počas svojho pobytu údajne často zdržiaval v miestnej krčme a za túto skutočnosť si v neďalekom Poronine vyslúžil sochu a múzeum; v roku 1970 sa ho členovia podzemnej skupiny Ruch pokúsili podpáliť. Ich plán deň pred realizáciou ktosi prezradil a jeden z nich skončil vo väzení. Múzeum už neexistuje.

Vrátnička sa vrátila.
„Pane… pane?“
Bezradne stála pri zadných dverách sanitky, kde ešte predpár sekundami parkovalo biele auto.
„Kde je vodič, čo priviezol tú dopravnú nehodu?“ spýtala sa sestrička. Vybehla hneď za vrátničkou.
„Ešte pred chvíľkou bol tu,“ vrátnička bezradne rozhodila ruky. „Prečo?“
„Ten chalan práve zomrel a nie je to len dopravná nehoda.“

Kurwapitcha. Stojím na nesprávnom hraničnom priechode. Ale smerové tabule ma na Mostar vedú tadiaľto, diaľnica vedie tiež tadiaľto, takže nič sa nedeje, nejako už trafím. V najhoršom prípade zastavím niekde pri predavačke ovocia, ktorých je vedľa tunajších ciest plno, a opýtam sa na cestu. Zoberiem formulár, vytiahnem z košele prepisku, škrtnem Metkovič a začnem písať: Bi…a…č? Tak to povedal?
„Ne!“ zhúkne na mňa colník ako generál na mimoriadne tupého desiatnika. „Ne tak! Prepisati!“

Obor ako vždy vyložil pred Endera na stôl dva obrovské poháriky, ktoré mu siahali po kolená. Ako vždy bol každý z nich naplnený inou tekutinou. Počítač bol dosť dobrý na to, aby sa tekutiny nikdy neopakovali, aspoň si nepamätal, že by sa to stalo. Jedna tekutina v tento deň vyzerala ako hustá smotana. Druhá syčala a penila.
„Jedna je jed, druhá nie,“ povedal Obor. „Uhádni a ja ťa vezmem do Krajiny rozprávok.“

Pozeral som sa presne do 19.03, vtedy som zdvihol telefón a zavolal som žene, ktorú som miloval tri roky, desať mesiacov a dvadsaťdeväť dní a ktorá mi pred ôsmimi dňami a dvadsiatimi dvoma hodinami dala kopačky a zlomila mi srdce ako energická pinata.
Dohodli sme sa, že zavolám o siedmej, ale počkal som ešte tri minúty, aby som jej dal najavo, že už mi nerozkazuje.